...len tak :-)

9. března 2012 v 8:29 | Marienka |  Haluz:)))
Drahí moji čitatelia.
Napriek tomu, že na tomto blogu som už riadne dlho nebola, návštevnosť má stále vcelku obdivuhodnú.
Naozaj ste ma potešili a podaktorí aj pobavili :-D
...tie staré diskusie pod ešte staršími článkami... :-D Gausova krivka sa opäť ukázala ako pravdivá.
Samozrejme, konštruktívnu kritiku mám rada - posúva dopredu.
Najlepšie sa mi čítali komentáre, v ktorých ste mi ďakovali, že som vám svojim článkom nejak pomohla. Ďakujem teraz ja vám. Ukázali ste mi, že písať malo zmysel :-)
Mám už iný blog. Píšem tam úplne iným štýlom.
Tento blog je veľmi významný kúsok mojej blogerskej histórie. Je môj prvý. Založila som ho asi pred piatimi rokmi, lebo ma fascinovalo, že aj obyčajné decko ako ja môže písať niečo na internet :-D. Vážte si, že aj vy máte túto možnosť a nezneužívajte to propagáciou nejakých hlúpostí alebo len na bezduché a nezmyselné táraniny. Naši rodičia si kedysi nemohli ani vysloviť svoj názor a my ho aj vďaka nim môžme verejne písať.

Ešte raz vám ďakujem a ospravedlňujem sa všetkým, ktorých otázky som ignorovala. Naozaj som sem minimálne pol roka vôbec nepozrela.

Enjoy reading ;-)
 

Prečo prišli Vianoce?

26. prosince 2010 v 12:23 | Marienka |  Haluz:)))
Vieš to ty? A vie to mama? Prečo prišli Vianoce?
Prečo sa dnes u vás doma stromček krásne ligoce? 
Kto to spinká v jasliach tíško? Kto to k ľuďom prichádza?

Je to Ježiš. Každý vie to. Slnko lásky vychádza. :-)

....toto som nepísala ja. To je tu preto, aby sme si uvedomili, o čom vlastne Vianoce sú. Na toto veľa ľudí zabúda. ...a možnože ich táto otázka ani nikdy nenapadla. Niekedy sa ani nečudujem. Veď už od októbra nám v telke každé 3 minúty trepú do hlavy najvýhodnejšie paušály a bukekela Vianoce a všetko sa točí len okolo kupovania darčekov, pôžičiek,... Sem-tam spomenú aj pekné chvíle strávené s blízkymi, ale ako môžu byť tie chvíle pekné, keď im predchádzalo toľko nezmyselného zhonu a námahy kvôli nepodstatnostiam. Na Vianoce sa treba pripraviť aj duchovne. Mať v duši pokoj aby sme ich mohli pekne prežiť. Niesú len o tom, kto dostane koľko darčekov, aká je ich cena a koľko koláčov máme na stole. 
Vianoce sú čas, ktorý rodiny trávia pohromade. Ľudia sú spolu a tešia sa z toho. A tu sa načtráva otázka: Čo vlastne Vianoce sú? Vianoce sú sviatky narodenia Ježiša. Preto by sa mali rodiny v tento čas stretnúť. Nestretnú sa len preto, aby sa stretli. Stretnú sa preto, aby spoločne oslávili Jeho príchod na tento svet. To je pravá podstata Vianoc. 

:-)

V jedálnom vozni

16. listopadu 2010 v 19:45 | Marienka |  Videá
Dosť nápadne to pripomína tú moju poviedku. Ale verte mi, tú som napísala skôr ako som toto prvý krát počula, takže je absolútne originálna :-) Inak je to vcelku zaujímavá pesnička. Oplatí sa ju vypočuť. :-)

 


Poviedka- Ranný autobus

26. října 2010 v 18:54 | Marienka |  :-)moje vytvory(-: (hocico)
Je 6:59. O 7:03 mi ide autobus, tak pridávam do kroku v rytme rezkej pesničky, ktorá mi znie v ušiach z požičaných otcových slúchadiel. "Nestihneš ho." oznámila mi mama keď som sa s ňou lúčila. "Ale stihnem." odpovedala som tónom, ktorý naznačoval, že jej poznámka podlomilamoju sebadôveru, obúvajúc si už takmer deravé botasky.

Srdce mi bije čoraz nervóznejšie. Nechcem dnes zažiť ten zdrvujúci pohľad: byť 100 metrov od zastávky, vidieť ako autobus prichádza, ľudia nastupujú, autobus odchádza a celá spotená došprintovať tam 5 sekúnd po jeho odchode. Počas týchto myšlienok prechádzam okolo uličky, z ktorej by mal ísť. Automaticky otočím hlavu tým smerom, a on tadiaľ naozaj ide! Nasleduje môj mierny poklus plynule prechádzajúci do behu.

"Uf!" Vzdychnem si a vyberám z peňaženky 35 centov- cenu za zvezenie. Stihla som ho na sekundu presne. V mysli ma hreje pocit, že som zase raz mala pravdu. Ale čo! Pár chalanov sa dnu vôbec nehrnie. Autobus je síce preplnený, ale ja sa tam ešte vojdem. Musím sa vojsť. Ruka s peniazmi sa načahuje z druhého schodka k šoférovi a sprevádzajú ju slová: "Polovičný do Trnavy, prosím." ....ani si nevypýtal preukážku. Po tom behu asi vyzerám dôveryhodnejšie. 

Môj dych sa už pomaly vrátil do normálneho rytmu, opieram sa o palubnú dosku a rozhliadnem sa. Všade cítiť prítomnosť nedávneho spánku. Vydýchaný vzduch a ľudia zo sklonenou hlavou vlniaci sa vďaka výmoľom na ceste a občasným zákrutám len umocňujú prispatú atmosféru ešte stále dosť skorého rána. Ale tichučký chrapot nieje to jediné, čo sa ozýva týmto malým priestorom. Viacero ľudí upiera pohľad von oknom niekam do neznáma a ich myšlienky sa túlajú niekde v melódii, ktorou si spestrujú cestu. Každý z nich má svoju vlastnú a myslí si, že je len pre ňho. Lenže zvuk sa nedá len tak jednoducho uzavrieť v uchu. Kúsky melódií prenikajú do okolia a splývajú v jednu kakofóniu. Znie to ako šepot desiatok maličkých reproduktorov. Zmeska rôznych štýlov, skupín, interpretov,... Každý zvuk je iný.

Na ďalšej zastávke vystúpia nejaké deti, ktoré idú do školy a nastúpi niekto úplne iný. Postupne sa ocitám asi pri  tretej dvojici sedadiel. Ničoho sa nemusím pridŕžať, ľudia stojaci m mojej blízkosti mi slúžia ako opora. Ach! Kiežby som si mala kam sadnúť!

Ako tak pozerám, väčšinu sedadiel obsadzujú chalani, ktorí zaryte ignorujú svoje okolie. S myšlienkami v melódiách, v rýši autobusových snov, zabratí do občasného rozhovoru, ba dokonca vidno aj pokusy o učenie sa na poslednú chvíľu. Vôbec im neprekáža, že nad nimi stojí staršia žena s igelitkou v ruke, kabelkou na pleci, držiaca sa niečoho pevného aby pri najbližšej zákrute nespôsobila domino efekt. Z toho usudzujem, že gentlemani pravdepodobne vymreli. Alebo sa zhodou náhod žiaden nenachádza práve v tomto dopravnom prostriedku. 

Na poslednej zastávke pred cieľom autobusár už ani nezastal. Veď aj do konzervy sa vojde len určitý počet sardiniek... Naša "konzerva" je naplnená skoro nad hranicu znesiteľnosti. Chvíľkami mám pocit, že sa mi zatočí hlava kvôli nedostatku kyslíka. Všetky okienka sú otvorené, no i tak je tu málo čerstvého vzduchu. Ľudia v uličke sa znovu pohli. Pár ich vystúpilo a ja som sa ocitla pod strešným oknom, z ktorého sem tam zavanul chladný vetrík. Konečne normálne dýcham. 

Cez zarosené okná vidím síce len rozmazane, ale viem s určitosťou povedať, kde sa nachádzame. Sme na prvej trnavskej križovatke. Autobus tu stojí dlhšie ako osobné auto. Našťastie sa našiel dobrodinec, ktorý nás pustil. Ťažko povedať, či z dobrej vôle alebo len preto, že to kážu pravidlá cestnej premávky. 

Nasleduje kruhový objazd. Väčší adrenalín ako státie v preplnenom autobuse točiacom sa na kruháči nezažijete ani na kolotoči. Len čo prestala pôsobiť odstredivá sila, zastali sme na semaforoch. Za okamih naskočila zelená a autobus sa s ciťeľnou radosťou rozbehol k zastávke na Zelenom kríčku. Aj ja sa teším. Polovica ľudí vystúpi a konečne si budem môcť aspoň na chvíľu sadnúť.

Miesta sa uvoľnili a svaly na mojich nohách tiež. Ideme skratkou aby sme sa nemuseli zdržovať v kolónach. Frčíme popred rodinné domy, v ktorých sa možno práve v túto chvíľu niekto zobúdza. Tým ľuďom trošičku závidím. Ja mám za sebou celý svoj ranný rituál + neplánovaný šprint k zastávke a oni ešte len teraz vstávajú do nového dňa. V autobuse už nikto nespí. Všetci sa chystajú von.

A je to tu. Záverečná. Autobus sa úplne vyprázdnil a cestujúci sa rozpŕchli na všetky svetové strany. Zaspatá ranná autobusová atmosféra sa pre dnešok vytratila, spoločná cesta skončila a každý sa ponáhľa po svojej vlastnej. Nikoho nezaujíma kam išli tí druhí. Je to normálne. Veď na druhý deň sa môžu stretnúť znova. 

Toto som napísala včera večer. Inšpirovala ma úplne obyčajná cesta autobusom, nad ktorou by sa normálny človek ani nepozastavil....nuž, asi vážne niesom normálna... 

Článok, ktorý by ste si fakt mali prečítať

9. září 2010 v 15:20 | Marienka |  Info-o hocičom
Tak som si brázdila po nete a natrafila som na tento článok. Keďže sa o tejto téme poslednou dobou dosť nahovorilo, zaujal ma a prečítala som si ho. ....tak čítajte aj vy a na vaše názory čakám v komentároch. Môj názor napíšem v ďalšom článku.


Pekne ozdobené nechtíky :-)

6. září 2010 v 20:18 | Marienka |  Všetko pre baby
Klilka som na youtube, zadala nail art a vyhodilo mi to dosť veľa návodov ako si pekne ozdobiť nechty. Keďže si tie moje už asi tretí týždeň neobhrýzam () dosť ma to zaujalo. Tak som si povedala, že vám sem dám odkaz a špeciálne pre vás aj s mojím chabým volným  prekladom . ...ale tak hádam to pochopíte aj keď nebudete rozumieť tým rečiam. 


Takže čierny lak nanesiete do jednej tretiny nechta. Potom na zvyšok dáte strieborný. Pre istotu dve vrstvy aby pekne vynikol. Počkáte kým zaschne. Potom urobíte tú kvetinku a lístky. (bodky sa dajú dať pri troche šikovnosti aj lakovým štetcom, obyčajný tenký štetec sa dá ľahko zohnať a čiarky sa dobre robia aj obyčajným špáradlom-to mám overené) ....a túto vetu tam zopakovala asi 2x: Počkajte kým je kvetinka dokonale suchá a až potom naneste priesvitný lak. Naozaj to urobte, lebo potom bude márna vaša predošlá snaha, keď si tú kvetinku celú rozmažete. Potom pridáte kamienky podľa toho ako to tam vidíte. Podľa mňa je to pekné aj bez nich, ale kamienky tomu dodajú taký lesk a nechty vyzerajú elegantnejšie. 

Tak vám na záver prajem veľa šťastia pri lakovaní a tešte sa zo svojich krásnych nechtíkov. :-)

Aký je zmysel sedenia v škole, keď sa tam aj tak nič nedeje? (3.9.2010)

3. září 2010 v 22:46 | Marienka |  Niečo ako môj denník
....na chvíľočku sa vrátim aj k včerajšku. Bol celkom v pohode až na to, že napriek tomu, že som vstávala o 4:30 a trepala sa na autobus 6:10, čo sa absolútne vymyká mojim zvykom a aj zdravému rozumu, nesedím na mieste, na ktorom som chcela, pretože v našej triede existujú ešte väčší šialenci, ktorí tam boli ešte skôr ako ja a obsadili mi to! ..vzhľadom na to, že mi to spôsobilo značnú traumu, sa tu o tom nebudem viac rozpisovať :-D .

Ináč bol prvý deň fajn. Stretla som veeeľa kamošiek, ktoré som celé leto nevidela a vypadlo z nás ako obvykle aj pár vtipných záderíkov :-D No a doma som si užívala posledné chvíločky poobedia, počas ktorého nemusím otvoriť ani jednu knihu. Zobrala som psa na prechádzku. By ste neverili, koľko zdochlín je na jednom poli! ...našťasťie našiel len dve a aj v tých sa rýpal a nechcel odísť, takže potom smrdel ako mix dvoch zdochlín. ...chutné! Už večer o 20:00 som kvecla. Vzhľadom na to, že som zaspala v ten istý deň ako som aj vstávala (4 hod spánku...) sa to dalo čakať. 

A konečne k téme. 

Dnes sme mali úplne úchvatný rozvrh. Prvé dve triednické, anglina a telesná.
Na triednických nám triedna už po siedmy raz čítala ten istý trápny školský poriadok, čiže fakt sranda. Anglinu sme mali s profesorom, ktorý jednu skupinu vôbec neučí, takže sme si vypočuli informácie určené pre nich a potom telesná v triede. To nám akurát profák povedal, že robte si čo chcete. 

....a teraz nech mi niekto vysvetlí, na čo sme sa tam dnes vôbec trepali??? 
Neznášam v škole takéto dni! Sme tam len preto, aby sme tam boli, lebo nás nemôžu pustiť domov. Len pre takúto banalitu sme tam dnes zabili 3 hodiny nášho života (ak počítam čítanie školského poriadku za zmysluplné. ....ale tak to akceptujem. ). Je to blbý pocit kecať s kamoškami v tej preplnenej miestnosti, kde sa vďaka deficitu súkromia nedá rozprávať o ničom zaujímavom. Oveľa lepšie by sa ten čas dal využiť niekde inde. Niežeby som nerada zabíjala čas, napr. váľaním sa v posteli alebo sedením pri notebooku, ale prečo zabíjať čas práve v škole, kde nechcem stráviť ani minútu naviac. 

.....no, už sa tým nebudem trápiť takto pred víkendom a ani vám týmto nechcem kaziť náladu, takže s touto úžasnou témou pre dnešok končím. Ak má niekto chuť pokračovať, komenty si rada prečítam. Niekde treba tú nespokojnosť vyventilovať. :-)

Gladiator- Hlavu maj hore

3. září 2010 v 21:37 | Marienka |  Hudba
Taká povzbudivá pesnička. Vie mi celkom zlepšiť náladu. :-)


Text:
Znova jeden z tých dní, keď som posledný
aj tam, kde som býval prvý doma sedím potom
neviem čo so životom každý kopec zdá sa mi strmý

Vtedy spomeniem si
na slová, čo kedysi môj otec hovoril

KEĎ BUDEŠ KRÁČAŤ V BÚRKE SÁM
SVOJÍM TELOM VIETOR LÁM
HLAVU MAJ HORE
NIEKDE NA OBZORE SA TVOJE SLNKO OBJAVÍ

KEĎ BUDEŠ RÁNO BLÚDIŤ TMOU
A K ZEMI PADAŤ ÚNAVOU
HLAVU MAJ HORE
NIEKDE NA OBZORE SA TVOJE SLNKO OBJAVÍ

Snáď miliónkrát som spadol a vstal
a bol rozbitý na kusy no niekedy fakt
nemám silu vstať liezť pod odkvap, keď prší

Vtedy spomeniem si 
na slová čo, kedysi môj otec hovoril

TEN ČAS PRÍDE RAZ
VIETOR STÍCHNE SÁM
SLNKO VÝJDE ZAS
DO PRÁZDNYCH RÁN

Kam dál